Naša doba je naozaj zvrátená a plná protikladov. Nájdeme ich na každom kroku. Bežne si niečo iné myslíme a niečo iné hovoríme. Aké protiklady prináša naša doba? Pozrime sa nato trocha z nadhľadu.
     „Máme väčšie budovy, ale menšie charaktery, širšie diaľnice, ale užší rozhľad. Máme väčšie domy, ale menšie rodiny, viac vymožeností, ale menej času, viac lekárov, ale menej zdravých, viac vedomostí, ale menej múdrosti. Znásobili sme bohatstvo, ale znížili hodnoty, rozprávame príliš veľa a milujeme málo. Naučili sme sa zariadiť si žitie, ale nie život. Píšeme viac, ale čítame menej. Sme schopní letieť na Mesiac, ale máme problém prejsť cez cestu a navštíviť suseda. Rozbili sme atóm, ale nie predsudky. Žijeme v dňoch zvýšenej telesnej váhy, ale zníženej morálky. Máme tabletky na všetko, na náladu, na bolesť i na smrť.“ Chýba nám ale duševný kľud a pokoj!
     Na jednej strane máme úžasný technický rozvoj. Veľkomestá, nové technológie, vesmírna turistika či „umelé všeličo“. Krajiny pretekajú medzi sebou, kto postaví vyššiu a divnejšiu budovu. Svetové prvenstvá padajú každým rokom. Človek sa snaží pokoriť prírodné živly. Vymýšľa stále nové technické vymoženosti, ktorých počet sa každým rokom zmnohonásobí. Máme stále novšiu techniku – telefóny, počítače a všelijaké „pekelné stroje“, ale čomu, presnejšie komu to všetko slúži?
     Na druhej strane je tu aj stále výraznejšia chudoba. Pre milióny, ba miliardy ľudí stále väčšia beznádej vymaniť sa z bezvýchodiskovej situácie.
     Či už u ľudí bohatých – ktorý žijú v tých „krásnych“ betónovo-sklenených mestách, či v tých chudobných chatrčiach pri nejakom smetisku, u obidvoch skupín sa ukazuje tá istá vnútorná prázdnota. Nezáujem o niečo iné ako je tento materiálny svet. Tí chudobný to ani nestíhajú. Vyčerpáva ich každodenný zhon a zabezpečenie najzákladnejších vecí pre živobytie. Predsa sú vnútorne často čistejší ako tí, ktorí na svojich drahých autách nakupujú luxusné výrobky, ktoré si potom užívajú vo svojich prepychových sídlach. Voľného času majú takmer neúrekom, predsa ho trávia stými najnezmyselnejšími činnosťami.
     Aj jedna, aj druhá skupina však zabúda na svojho Stvoriteľa. Väčšina ani nepripúšťa Jeho existenciu. „My inteligentný ľudia predsa vieme, že nič také neexistuje“ – znie často ich odpoveď. Je to akoby dieťa zabudlo na svojich rodičov – kým ich potrebuje, zatiaľ si ich pamätá, ale keď už vyrastie nechce o nich ani počuť, ani ich spoznať. Podobne sa správa aj dnešný človek. Nechce poznať svojho Pána. Aj keď Ho potrebuje viac ako v minulosti. Zabudol odkiaľ pochádza, že tento pozemský šat má len prechodne a jeho ozajstné ja, sem na túto planétu prišlo za nejakým účelom. Má sa vyvinúť! Musí sa stať vedomím a vedieť rozhodnúť medzi dobrom a zlom. To je naša úloha. Až keď to splníme, potom sa môžme vrátiť do nášho duchovného domova.
     Dnešný človek ale tomu vôbec neverí. Neverí v existenciu vedomého zla – temna, ktoré sa nás tisícročia snaží zničiť. Tiež neverí v posledný súd, ktorý je ako záverečná skúška. V tejto skúške môžeme pohoršiť, ale aj napraviť všetky naše predchádzajúce chyby a omyly. Niekto ich odpykáva práve v hore spomínaných veľmi ťažkých podmienkach, niekto práve naopak mal by svoje dobré materiálne postavenie použiť na podporu iných, aby si možno odčinil svoje staré hriechy. Každý má svoj individuálny osud a úlohu.
     Protiklady našej doby sa vyskytujú aj u tých, ktorý veria v existenciu Pána. Títo tzv. veriaci, pravidelne chodia do kostola a často si myslia, že sú viac ako tí, ktorí takéto „bohoslužby“ odmietajú. Vypočujú si kázanie, počas ktorej sa tvária veľmi kajúcne a pokorne. Poodriekajú svoje modlitby, ktoré vlastne len mechanicky bez najmenšieho prežitia opakujú. A ešte nevyšli z kostola, už popritom mrmlaní si stíhajú všímať ako sú spolusediaci oblečení, či ako sa správajú. Hneď keď opustia kostol zabúdajú na všetky prikázania a začnú ohovárať, že tá a tá bola stým a stým, usmiala sa počas kázania, či druhá dotyčná má doma syna či dcéru a pod. Tieto reči tiež vedú cestou z kostola a ešte ich vystupňujú doma. Znova klamú - vydávajú krivé svedectvo, ohovárajú. V myšlienkach ubíjajú – čiže aj zabíjajú. Závidia blížnemu svojmu všetko čo má, ba aj to čo nemá a popritom všetkom berú meno Božie nadarmo na ústa.
     Všetky tieto ich myšlienky a činy sú v úplnom protiklade stým, čo ešte chvíľku predtým sľubovali. Ich dvojité chápanie a správanie, ich maskovanie presahuje aj rozpoltenosť duševne chorého.

    „Všetko je uzavretý kruh. Každý z nás je zodpovedný za svoje činy. Vrátia sa nám.“ (Betty Laverdur)
    „Čo človek zaseje, to zožne“ (Ježiš)
    V hore uvedených citátoch je najpodstatnejšia pravda. Všetko sa nám vráti. Každé slovo, každá zlá myšlienka zanechá svoje následky v našom budúcom živote. Preto je nepochopiteľné, toľké zlé, nepoctivé konanie, čo sprevádza každodenný život väčšiny ľudí.
    Kto sa ešte chce vyslobodiť z tohto otroctva musí si uvedomiť predovšetkým svoje chyby a snažiť sa ich naďalej nerobiť a nekopiť tak ďalšiu karmu do svojho osudu. Zmena ale musí prísť zvnútra človeka. Pevné a stále rozhodnutie aby svoj život nasmeroval k Svetlu – k pozitívnym hodnotám a nie iba k pokrytectvu a k pretvárke. Veď „skutočným bohatstvom človeka je dobro, ktoré vykonal na tomto svete.“ ( Mohamed ) A nie v nahromadení majetku, či kariérneho postupu.
    „Všetko musí byť nové.“ Všetko musí prejsť veľkými zmenami. Predovšetkým však hlavne naše myslenie a naša samotné vnútro, naše ja.
    „Máte sa usilovať žiť tak, aby ste našli opäť svoje východisko. Z Onoho sveta sme sem prišli, na Onen svet musíme sa opäť vrátiť. Vy viete, že toho nedosiahneme jediným životom, a že sa musíme viackrát narodiť na tento svet.“ (Budha)
    „Ľudia dostali od Boha dar – slobodnú vôľu. Všetkým nám bola aspoň raz ukázaná cesta ku Svetlu. Je len na nás, či chceme poznať Božie zákony a žiť podľa nich alebo nie.
    Rozhodnúť sa musí každý sám.
    Keďže Zem je dnes už v oblasti temna, k Pravde sa treba prebojovať. Kto to nedokáže, padne. Času je veľmi málo a je ho stále menej a menej.“ (Abd-ru-shin)