Chcel by som sa s Vami podeliť o jasnovidne prijatú poviedku „Mohol som žiť na hore spásy“. Autorom je Milan Slanina z Trebíča, ktorého osobne nepoznám. Ani neviem ako sa ku mne dostal tento na starom písacom stroji naklepaný text. Ja som ho len v minimálnej miere jazykovo upravil a elektronicky spracoval. Verím, že autor by stým súhlasil a takisto by súhlasil zverejnením, aby aj iným ľuďom pomohol prežiť sviatok „vyliatia Ducha Svätého“.

MOHOL SOM ŽIŤ NA HORE SPÁSY

26. máj
     Pred očami mám biely autobus v svietiacom oblaku. Kolesá pod úrovňou vozovky sa pomaly predierajú dopredu. Ideme všetci. Ľudia, ich pomocníci malí, veľký. Nik tu nie je sám. Väčšinou o tom len nevedia. Pozrite sa z okien von a uvidíte ich. Sú tam všetci. Sedia vedľa vás. Hrubohmotné okná, ktoré vidíte, majú svoj obraz asi o meter aj pol ďalej na každej strane, takže to vypadá ako keby celý autobus bol o tri metre širší.
     Anjelská bytosť letí vysokou rýchlosťou v nekonečnej výške a svojou dlaňou tvorí kužeľ svetla. Ideme v jeho stope.

27. máj
     Môžem vstúpiť na Horu Spásy. Každá sekunda je jedným dňom. Každý krok má nekonečnú cenu. Chodíme po svetle. Chodíme vo svetle a kúpeme sa v ňom. Prach z nížin zatiaľ nevnímame. Nesieme ho v sebe. Prvé kroky smerujú k Pánovej pyramíde. Brána a cesta. Polovica rovná a potom schody. Jeden schod, jeden stupeň. Vlna vďačnosti že vôbec môžem. Celá pyramída je prežiarená svetlom, ktoré neustále steká po ich stenách. Paprsky prenikajú dovnútra a von súčasne, tvoria špirálové oblúky zložené z ďalších a ďalších paprskov, ktorými letí vždy jeden stredom akoby tunelom. Celá pyramída je uložená v svetelnej guli, ktorá pulzuje asi do vzdialenosti troch metrov. Vpredu tvorí priechod, ktorým prechádzajú tí, ktorí sa idú pokloniť. Vo vnútri tejto gule je ďalšia, avšak tá je z jednej tretiny skrytá pod zemou. Do nej vstupujúci ľudský duchovia sú umývaný svetlom. Paprsky odstraňujú šupky nečistého prachu, ktorý si kto zo sebou priniesol. Prežitky, myšlienky, predstavy a sny. Ukĺznutia a pády. Nič nie je skryté. Všetko je ako nahé.
     Každý schod je ako nekonečný stupeň. V srdci túžba po svetlu a predsa ma niečo drží. Som to ja sám. Tí ktorí odchádzajú, už žiaria ako zapálené sviečky v tme. Zostupujú po stupňoch dole a časť z toho, čo dostali, dávajú čakajúcim. Čakám a stúpam. Ide to pomaly. Jeden schod. Jeden stupeň. Jeden krok. Jeden svet. Stojím pred tunelom do vnútornej gule a prosím o vstup. Na každej strane stojí zvláštna svetelná bytosť. Jediný pohľad jaj očí by ma zrazil k zemi.
     Tlak svetla neustále vzrastá. Smiem vstúpiť. Som tu sám. Sám za seba. Ďakujem Pánovi stvorenia, že mi dal silu doniesť svoj kríž až sem, na Horu Spásy. Čas a priestor na chvíľu nemajú zmysel a všetko vedomie zaplňuje obraz žiariaceho kríža Pravdy, pred ktorý som bol postavený. Potom mizne akoby milión krát zväčšený. Schádzam zo schodov a vnímam, ako ľudia predomnou vstupujú do vnútorných obalov svetla. Prajem si aby som im mohol dať časť toho, čo som dostal. Vysielam lásku a dobro. Ku každému letí malý paprsok, ale nie každý ho prijíma.
     Zvony. Niečo okolo mňa praská a objavuje sa obrovská trhlina, ktorá vypĺňa všetko. Úžasné vibrácie svetla v mohutných pulzáciách. Nekonečné množstvo vĺn. Chcem zostať spať na Hore, ale nie každý môže. Napriek tomu by som po prvý krát mohol...

28. máj
     Práce na Hore sú v plnom prúde. Armády bytostných stavajú kupolu. Prší svetlo a mne dochádzajú slová. Je to nádherné. Opäť idem k pyramíde. Po dláždenej ceste tečie rieka svetla. Celá cesta žiari. Kráčam ku schodom. Hladina mi je po členky. Na každom stupni sa hladina zvyšuje. Omýva nás. Prúd naberá na sile. Pri každom kroku praská jedna šupka prachu, ktorú máme v sebe. Obal sa trhá, pod prúdom svetla sa rozpúšťa a mizne. Vrchol pyramídy žiari ako hrot veľkej prskavky. Kontakt dvoch svetov v jednom jedinom bode.
     Tu je zakotvené Svetlo na Zemi. Chodíme po jeho paprskoch. Zem duní a vlní sa pod nohami. Celá Hora ožíva každým okamžikom stále viac. Všade sa usilovne pracuje.

29. máj
     Bytostní stavajú zo svietiacich plátkov svetla kupolu nad Horou Spásy. Ešte nie je hotová. Žiariace kvapky stekajú po plášti v rôznofarebných prúdoch a vpíjajú sa do dychtivej zeme. Ožíva každý kameň, každý strom. Mohutný strážcovia bdejú nad týmto miestom. Dívajú sa a mlčia. Vstupujeme k lesnému domčeku, v ktorom spása prichádzala na svet v podobe ľudských slov. Živé obrazy sa zhusťujú do mnohých viet. Prameň ktorý vychádza z vnútra Hory, hrá. Vnímam melódiu, ktorá má v sebe rytmus zvonov.

PREDSLÁVNOSŤ
     Trojica duniacich zvonov otvára svojimi svetelnými vibráciami priestor nad chrámom. Ľudia prežívajú okamžik za okamžikom. Hrá hudba a do chrámu svieti svetlo. Svietiace špirály paprskov sa roztáčajú a striekajú do stvorenia stále väčšie a väčšie kvapky.
     Cítim ich vo vlasoch, na tvári, na rukách. Na chvíľu vnímam aj ostatné bytosti, ktoré do sály prichádzajú. Priestory chrámu sú zaplnené do posledného miesta. Veľké zástupy bytostí. Ten chrám už nie je okolo nás, ale ako by sme ho mali v sebe. Prší. Prší svetlo. Mení sa v súvislý prúd. Ľudia prebuďte sa a nenechávajte ich voľne pretekať. Máte ich využiť. Cítite to?
     v tom výzva pre každého z nás. Počujete ju tiež?

30. máj
DEŇ SVÄTEJ HOLUBICE
     Hlavná slávnosť. „Pozemský ľudia zanechajte za sebou prach z nížin, vstupujete na pôdu ktorá je posvätná. „ hovorí Pán a jeho hlas sa ozýva v každom strome, v každej kvetine. Každý kameň hovorí jasnou rečou. Počuješ ? Každý krok po tejto pôde má v hlbokom prežití nesmiernu hodnotu. Vnímajte každý okamih. Prežívajte. Až po rokoch si budete vedomí toho, že vaša noha mohla na túto pôdu vôbec kedy vstúpiť.
     Štrnásť krajín sveta. Dvesto ľudských duchov svetlu spečatených. Päťdesiat od nás. Viac než každý štvrtý ... Kruh na Zemi sa rozširuje o nových služobníkov. Je väčší pre nás všetkých. Pán hovorí jasnou rečou ku každému z nich. Chrám je plný. Stojíme v čase. Prúd svetla, ktorý vyteká z Hradu Grálu zvyšuje svoju intenzitu. Svetlo je všade okolo. Sme ako zaliaty do tuhého svetla. Žiariaci kríž Pravdy svieti nad stvorením. Pánov meč spravodlivosti preniká celé stvorenie od hora až dole. Zanecháva za sebou čistý, oddelený priestor. Deliaca hranica je živá. Kontrasty sú náhle všetky vidieť. Nič už nesplýva. To len človek je úplne slepý.
     Meč preniká na samu podstatu môjho bytia. Nie je sa kam skryť. Neutečieš ! Je to len maličký zlomok času a predsa sú to celé veky.
     Počujem svoje meno. Vykročím na nekonečne dlhú cestu. Po krajoch oltára stoja vznešené anjelské bytosti. Ich zlaté prilbice svietia ako dve slnká. Každá z nich sa opiera o veľký meč, ktorého rukoväť tvorí zlatý rovnoramenný kríž. Jeho spodná časť prechádza v širokú, bielu žiariacu čepeľ, ktorá má uprostred hlbokú zlatú ryhu. Tá sa ťahá až ku špičke. Na prsiach majú strieborné štíty so zlatým znamením v kruhu. Biela a zlatá. Splývavý biely odev dosahuje až na zem. Z ich očí vyšľahnú oslnivé paprsky svetla. Prepaľujú sa priestorom i časom do stále nižších úrovní. Skúmajú každého zvlášť. U každého sa zastavia. Nie je možné utiecť. Niet kam. Dostihnú ťa nech je tvoj duch kdekoľvek. Uvedomujú si len jedno: Veľmi to bolí ... Sedím ako prikovaný. Znovu počujem svoje meno. Zmysly sú opäť zapojené. Pánov učeník sa ku mne blíži. Oslnivo žiariaci kríž sa pohybuje za ním. Plní len Pánovu vôľu. Prvý krát vnímam zlatú auru. Žiariaca čistota ... Prichádza ku mne. Nič nevidím, len svetlo ... Vnímam svet cez svoje priehľadné čelo. Stena zo svetla vyplňuje všetko okolo. Zo steny vychádza ruka a jej prst sa ponára do môjho priehľadného čela. Zanecháva za sebou znamenie kríža. Cez tento kríž sa dívam na svet okolo seba. To miesto, kde prešiel jeho prst nejde ničím vyplniť. Je to nezmazateľné, trvalé. Moje duchovné čelo je prepálené paprskom svetla .. Predĺžená ruka Pánova na chvíľu zostala na mojej hlave. Je to akoby teplý, hustý med stekal od hlavy dolu po celom tele ... Božia sila je vyliata. Spečatený Svetlu ! Smiem vidieť ešte viac... Nové turice. Učeník sprostredkováva silu Ducha Svätého. Nad každým sa objavuje plamienok. Väčší, menší. Sme zapálený. Horíme.

SVÄTÁ HOSTINA NOVEJ ZMLUVY
     Sme pozvaný. Môžeme pristúpiť ... Nekonečný okamih a predsa zlomok času. Prežívanie posledného varovania. Len ten, kto je vnútorne čistý, ten môže pristúpiť. Každý prijíma koľko je schopný. Plné náručie svetla. Veľká radosť a veľký smútok. Mnohé dlane zostanú rýchlo takmer prázdne, väčšina zostane nevyužitá. Ako dlho ešte ?... Niektorí dozrievajú veľa rokov k tomu, s čím mali na Horu prísť prvý krát. Prvý krát v živote mohli vedome vstúpiť na miesto, ktoré je príliš posvätné na to aby človek pochopil aspoň malú časť z toho čo tu môže prežívať.

31. máj
     Slová Pána sú súdom pre každého z nás. Čas je príliš krátky. A potom tá veta, ktorá pretína opäť celé stvorenie :“ Od vás bude potom požadované oveľa viac ! „ ... Pred sebou vidím hlbokú priepasť. Stojím na jej okraji a smiem sa chvíľu dívať dolu. Nie je možné opísať ľudskými slovami, čo je dole. Jediné slovo: Neodvratnosť. Pod sebou mám vedomie jediného stavu vecí. Stačí jediný krok a budem už len večne padať ... Nikdy však nedopadnem na dno. Nie je ... Kniha života sa zaviera pred mojimi očami a moje meno by mohlo v nej chýbať ... Križovatka vedomého života. Môžem sa slobodne rozhodnúť. Naspäť však cesta nevedie ... „ Najradšej by som vám svoje Slovo zobral ...“ mi znie celou bytosťou. Veľký smútok a sklamanie cítim z týchto niekoľkých slov Pána. Vnímam aj veľké odhodlanie každého z nás. Budem však schopný ? Dokážem to ? Nesmieme sa zaradiť medzi zástup tých, ktorí tu stáli pred nami a sklamali. Od nás bude požadované omnoho viac ... Aj za druhých. Naše mená sú zapísané v Knihe života. Záleží len na nás. „ Choď, jednaj, mysli a prežívaj tak, aby si sa nemusel červenať a hanbiť ak sa budeš dívať na kríž Pravdy. To maj neustále na pamäti.“ Hlas utícha.

1.jún
     Hora Spásy. Opäť stojím u pyramídy. Prvý krát môžem predstúpiť bez zastavenia. „Nič nehovor „ ... A predsa sa z môjho vnútra rodia slová : „Ďakujem, ďakujem, ďakujem.“ A medzi nimi sa náhle objavuje ďalšie, ktoré je tak ťažké vysloviť: „Sľubujem !“ ... Môžem ísť len dopredu. Sľubujem.
     Kľud. Mier. Radosť. Pokoj. Harmónia. ... Teraz chápem, prečo Pán založil na svätej Hore Tvrdenie mieru a Prameň duchovnej sily. Sú pre každého z nás. Kto sa usiluje, ako ja, ako ty, ako my. To všetko si ponesieme zo sebou medzi ľudí. Budeme dávať len to, čo sme dostali. Svetlo nás sprevádza. Po nás prídu ďalší, ale teraz v tejto dobe sme to my, presvetlujeme cestu. Len na nás záleží, koľkí ešte po nás musia prísť.
     Temno obopína Zem ako had. Každý z nás má v ruke paprsok. Rozsvieťte ho. A kdesi z nebeských výšin sa znáša Boží hlas: „Vy malý národ, ste tým kvasom, ktorý som pripravil pre ľudstvo ...“

2.jún
     Odchádzame. Náš duch má však nový domov. Sem sa budeme už len vracať. Sme vyslaní ... Nepoznáme ešte svoje konkrétne úlohy, ale jedno už vieme – ten raj na zemi, kde sme mohli zapustiť svoje korene, bude raz aj tam, kde každý z nás ide. Naše korene sú ešte slabé a musíme urobiť všetko preto, aby zosilneli. Zosilneli Slovom. Až potom budeme schopní. Je to dlhá cesta, ale každý z nás vie že otáľať nemôže. Nie je proste čas. Po ľavej strane prechádzame obrovský skalný masív. Sú tam sprievodcovia. Veľa bytostných, ktorí sprevádzajú príchodiacich.
     Znovu vnímam hlas: „Nie je dôležité vidieť, ale keď vidieť môžete a máte čo povedať, potom hovorte. Nedostali ste tento dar pre seba, aby ste mali byť načo hrdí. Dostali ste ho pre druhých. Najskôr sa však musíte naučiť ho používať. Učte sa v mlčaní. Čakajte. Nechajte Slovo v sebe zakoreniť. Potom hovorte až sa vás budú pýtať. Dôležitejšie je počúvať, keď v sebe ten hlas počujete. Pozemský ľudia, keby ste len z maličkej časti vedeli, čo všetko vám bolo dané, využili by sta všetku silu, ktorú ste dostali ku splneniu úlohy, ktorá ván bola zverená. Neplytvajte zbytočne, lebo vaše dlane by rýchlo zostali prázdne.„
     Nezadržateľný prúd mi zalieva zrak. Závojom sĺz vidím pred sebou cudzí autobus. Plný mladých ľudí. NA krátku dobu vystupujeme. Niečo sa deje. Radšej by som tých ľudí obišiel ale nejde to. Ide z nich veľký chlad. Na konci davu, ktorým prechádzam sú dvaja ktorí sú iní. Majú v sebe slabú iskru svetla. A tí ostatní ? Náhle poznanie mnou prejde ako ostrie noža. Veď oni sú mŕtvi!
     „Áno, vidíš dobre, oni sú naozaj mŕtvi. Nie je im pomoci. Nezabudni nikdy na to čo si tu mohol vidieť.“ Nie, na to sa zabudnúť nedá. Je to príliš živé, konkrétne a otrasné ... Na colnici míňame ďalší autobus plný ľudí. Len traja ... Traja živý ľudia z viac než štyridsiatich. Uvedomujem si veľkú zodpovednosť za všetko čo som mohol vnímať.

3.jún
     Nevydržím medzi ľuďmi. Musím ísť von medzi stromy, kvetiny a kamene. Všetko je príliš živé. Chodím a mlčím. Je to veľmi ťažké pre niekoho, kto bol zvyknutý veľa rozprávať. Sedím a píšem. Mám veľmi prísny dohľad.
     Všetko som musel stratiť, ale len pre to, aby som na Hore Spásy všetko znovu získal. Uvedomujem si, že všetko musí byť nové, a ja som si prial , aby som si mohol niečo nechať

4.jún
     Prvý krát opäť medzi ľuďmi. A hneď konkrétna situácia, ktorej sa nevyhnem. Vedľa mňa sa v autobuse objaví málo oblečené dievča, pekne opálené a ja sa pristihujem, že na ňu pozerám. Tu sa vedľa mňa ozve hlas: „ Ak chceš, ukážem ti ju ešte ináč. „ „ Chci ! „ Chvíľu hmla a potom sa z podlahy autobusu začínajú prehrýzať červy a lezú po nohách tej, ktorá ma predtým tak zaujala. Mení sa mi pred očami a ja mám možnosť vidieť, že sa jej pravá podstata človeku príliš nepodobá. Vyzerá akoby ju niekto polial kyselinou. Rozpadáva sa mi pred očami. Zdanlivý život pre oči človeka.
     „Vidíš tú zmenu ? Taký je rozdiel medzi ženou, ktorá v sebe svetlo má a tou, ktorá si v sebe nosí už len smrť. Ona patrí tiež k tým ktorí sú už duchovne mŕtvy. Od takej sa odvráť. Tej druhej sa drž. Skoro sám uvidíš cestu po ktorej sa vydáš. Zatiaľ čakaj a mlč ! „
     Zmohol som sa len na jedinú vetu : „Ďakujem ti„

5.jún
     Koľko vecí sa zmenilo za tých pár dní. Objavujú sa nový ľudia, ktorí hľadajú. Stretávam sa aj s tými, ktorí naďalej budú veriť cudzím názorom. Už nemajú potrebu ma zachraňovať. Uverili v pohodlnú spásu, ale nemajú úplnú istotu v tom, čomu veria. Rozdiel medzi vierou a presvedčením je veľký. Možno ich čas ešte príde.
     Chodím medzi ľudí a učím sa svoje vnútro otvárať ako kvetina, ktorá sa dáva žiariacemu slnku. Stojí ešte niekto o to, čo sa im dennodenne dáva ? Okolo seba vnímam prázdnotu a chlad. Nosia to v sebe.
     Dnes už viem, že tí ktorí naozaj hľadajú, prídu sami. Včera som stretol dvoch mladých ľudí. Držali sa za ruky a obidvaja mali v sebe kúsok svetla. Urobili mi veľkú radosť. Bolo to ako pohľadenie po tom všetkom, čo som smel vidieť.

     A kdesi ďaleko, príliš ďaleko pre naše chápanie, sa blíži hviezda. Zostupuje nižšie a nižšie a zahaľuje sa stále hutnejšími obalmi. Sú ľudia ktorí jej blízkosť cítia. Každý ju vníma tak, ako mu to bolo dané. Prináša súd nad stvorením.
     Každý z nás stojí na križovatke. Aj ten, kto si myslí že stojí pevne môže začať padať. Padli už mnohí. Nechcem byť medzi nimi. Ani ty nechceš ! Rozhodol som sa žiť tak, aby som nemusel padať do tej priepasti bez dna, odkiaľ niet návratu. Videl som príliš jasne ako by so mohol skončiť.
     Pokiaľ bude tieto slová niekto čítať, nech sú mu ku prospechu jeho ďalšieho rastu a hlavne veľkým varovaním do budúcnosti.